Ubehlo tridsaťpäť rokov od zrútenia Berlínskeho múru, ktorý opäť spojil ľudí z východu a západu. No pre nepočujúcich Berlínčanov zostávajú spomienky na obdobie, keď múr nerozdeľoval len mesto, ale aj ich životy, stále veľmi živé. V tomto dokumentárnom zamyslení sa stretávame s Norbertom a Andreasom – dvoma nepočujúcimi mužmi, ktorí vyrastali na opačných stranách múru– a dnes zdieľajú svoje myšlienky o podobnostiach, rozdieloch a o tom, ako sa život po roku 1989 zmenil.
Berlínsky múr, postavený v roku 1961 a zbúraný v roku 1989, nielen rozdelil mesto, ale aj formoval životy a realitu. Norbert a Andreas, obaja nepočujúci a žijúci v Berlíne, vyrastali na oboch stranách tejto ikonickej bariéry. V rozhovore plnom humoru aj vážnosti sa delia o spomienky z detstva, každodenné zážitky a rozdiely medzi spoločnosťami na oboch stranách.
Norbert, ktorý vyrastal v Západnom Berlíne, si spomína na farebné autá, dobre zásobené obchody a pocit slobody. Andreas, naopak, žil vo Východnom Berlíne, kde bol prístup k tovaru obmedzený, život jednoduchší a propaganda o úpadku Západu prenikala aj do výučby – dokonca aj na školách pre nepočujúcich. Napriek tomu však podľa neho medzi ľuďmi panovala silná solidarita.
„Na východe sme neboli deprimovaní. Podporovali sme sa navzájom,“ hovorí Andreas. „Ale keď som prišiel na Západ, cítil som úľavu. Vzduch bol čistejší, všetko bolo farebnejšie,“ dopĺňa Norbert.
Múr vznikol zo dňa na deň. Nikto na východe netušil, že sa stavia – ani deti. Pre Andreasa to znamenalo náhly koniec návštev u príbuzných na Západe. Pre Norberta sa múr stal bariérou neistoty a zvedavosti.
Napriek odlišným podmienkam si nepočujúci z východu a západu našli spôsoby, ako sa spojiť – napríklad prostredníctvom športu. Norbert si spomína, ako sa snažili zorganizovať vodnopólový zápas medzi oboma stranami, no plány zastavila Štátna bezpečnosť (Stasi). Zvedavosť a túžba porozumieť si však rástli.
Keď múr padol 9. novembra 1989, bol to šok, ale aj radosť. Norbert vtedy býval len 150 metrov od múru.
„Všimol som si, že zmizli vojaci, a potom som to videl v televízii. Bol som veľmi šťastný – nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu synovi. Vyrastie vo voľnejšom svete,“ hovorí.
Zjednotenie však nebolo jednoduché. Mnohí starší ľudia na východe mali problémy prispôsobiť sa novému byrokratickému systému, nezamestnanosti a spoločenským zmenám. Norbert a Andreas stále pociťujú rozdiely v politickom myslení, štruktúrach a sociálnych interakciách.
Napriek tomu ich roky zblížili. Pri príležitosti prvého výročia pádu múru sa nepočujúci z oboch strán stretli v Centre nepočujúcich vo východnom Berlíne. Oslava bola dobre zorganizovaná, stoly starostlivo pripravené – oveľa viac štruktúrované, ako bol Norbert zvyknutý na západe. Bolo to zvláštne, ale bol to začiatok novej komunity.
„Sedeli sme v skupinách, nie premiešaní. Bolo to čudné. Ale začali sme sa spájať,“ hovorí.
Dnes sú Andreas a Norbert dobrí priatelia. Ich príbeh ukazuje, ako hlboko môžu spoločenské štruktúry ovplyvniť životy, ale aj to, ako túžba ľudí porozumieť si a zjednotiť sa môže prekonať bariéry – fyzické aj mentálne.
Teckenbro, Sweden