Dňa 30. marca 2025 sa v Paríži uskutočnilo prvé zasadnutie valného zhromaždenia Európskej asociácie nepočujúcich médií (EDMA), na ktorom sa zúčastnilo osem organizácií nepočujúcich a dvaja individuálni členovia. Toto združenie bolo nedávno založené v rámci projektu „Deaf Journalism Europe“, ktorý realizuje šesť nepočujúcich mediálnych organizácií z celej Európy. Jedným z jeho cieľov je chrániť a presadzovať práva, pracovné podmienky a profesionálne záujmy nepočujúcich pracovníkov médií v Európe, ako aj podporovať ich vzdelávanie a kariérny rast. Bolo však celoeurópske združenie skutočne potrebné – a môže primerane riešiť najčastejšie problémy, ktorým dnes čelia mediálne organizácie vedené nepočujúcimi?

 

Vďaka projektu Deaf Journalism Europe mohlo šesť nepočujúcich mediálnych organizácií poskytovať spravodajské služby vo svojich národných posunkových jazykoch a zároveň spolupracovať na medzinárodných článkoch a reportážach z medzinárodných podujatí. Teraz, keď sa dvojročný projekt skončil, má však väčšina týchto organizácií problémy so zabezpečením dlhodobého financovania na ďalšie poskytovanie týchto služieb.

 

Je to zarážajúce, najmä vzhľadom na súčasný spoločenský dôraz na inklúziu. Napriek tomu sú verejnoprávni vysielatelia naďalej jedinými subjektmi, ktoré majú exkluzívny prístup k štátnemu financovaniu spravodajstva a informácií v národných posunkových jazykoch – zvyčajne ich poskytujú počujúci tlmočníci posunkového jazyka. V dôsledku toho sú nepočujúce mediálne organizácie nútené hľadať alternatívne zdroje príjmov, aby si zabezpečili udržateľnosť svojej práce.

Nedostatočné zapojenie a dôvera zo strany komunít nepočujúcich?

Médiapi, francúzsky partner v projekte, funguje od roku 2018 na modeli predplatného, pričom za prístup k spravodajským videám musia diváci platiť. Prieskumy uskutočnené v rámci projektu DJE však naznačujú, že nepočujúci diváci a sledovatelia nie sú vždy ochotní ponúknuť priamu finančnú podporu posunkovým jazykovým spravodajským službám. „Možno to súvisí s tým, ako ľudia vnímajú mediálnu spoločnosť vedenú nepočujúcimi – do akej miery dôverujú našim schopnostiam a kvalite našich služieb. Máme pocit, že táto dôvera ešte stále nie je úplná,“ hovorí Dennis Hoogeveen, generálny riaditeľ spoločnosti Turkoois, mladej spoločnosti vedenej nepočujúcimi v Holandsku. „Môže to súvisieť aj s tým, že žurnalistika a médiá vedené nepočujúcimi sú stále relatívne nové, najmä pre nepočujúcich, ktorí zažívajú internalizovanú kolonizáciu. V minulosti v médiách posunkového jazyka dominovali najmä počujúci ľudia. Koncept médií vytvorených v rámci nepočujúcich – podľa noriem nepočujúcich – stále nie je všeobecne uznávaný. Je potrebný posun v mentalite.“

 

Tento problém je známy aj Mone Riisovej, výkonnej riaditeľke etablovanej švédskej mediálnej spoločnosti Teckenbro, ktorá je zameraná na nepočujúcich. Vysvetľuje, že založenie nového podniku môže byť obzvlášť ťažké kvôli „teórii kraba“ – fenoménu, pri ktorom majú nepočujúci jednotlivci v komunite tendenciu kritizovať ostatných, ktorí sa snažia o úspech. „Teraz fungujeme už 17 rokov a v rámci komunity sme si vybudovali väčšiu dôveru. Potom sa však objaví nová výzva: nepočujúci začnú žiadať o bezplatné služby,“ uvádza Riis. „Samozrejme, v rámci nášho sociálneho záväzku môžeme ponúkať zľavy, ale ponúkať všetko zadarmo jednoducho nie je udržateľné. Musíme zostať finančne životaschopní. Stále existuje veľa nejasností, pokiaľ ide o rozdiel medzi združením nepočujúcich a podnikom riadeným nepočujúcimi.“

 

Mnohé mediálne organizácie vedené nepočujúcimi čelia opakujúcemu sa problému: prevládajúcemu očakávaniu v komunite nepočujúcich, že správy v posunkovom jazyku by mali byť voľne dostupné. Skratka „D.E.A.F.“ – Deaf Expects All Free (Nepočujúci očakávajú všetko zadarmo) sa v tejto súvislosti niekedy používa cynicky. Mnohé mediálne spoločnosti vedené nepočujúcimi sa obávajú, že model predplatného nemusí byť v komunitách nepočujúcich životaschopný. Nemecká mediálna spoločnosť manua vedená nepočujúcimi generuje príjmy z reklamy prostredníctvom sponzorských spoločností pre svoju spravodajskú webovú stránku Taubenschlag.

 

„Ale keďže sme malá spoločnosť pôsobiaca na úzkom trhu, nemôžeme očakávať veľké sumy. Sú to malé príspevky – nestačia na rozšírenie našich služieb,“ hovorí Benedikt J. Sequeira Gerardo, generálny riaditeľ spoločnosti manua. „Snažíme sa prilákať viac inzerentov – riskujeme však zahltenie webovej stránky príliš veľkým množstvom reklám. Je to neustále vyvažovanie, a to je skutočná výzva.“

Zlomový bod pre žurnalistiku nepočujúcich?

Napriek výzvam sú traja generálni riaditelia jednotní v presvedčení, že EDMA ako orgán na európskej úrovni môže pomôcť posilniť ich (ekonomickú) pozíciu. Potenciál vidia v nadviazaní kontaktov s Európskou vysielacou úniou (EBU), Európskou úniou nepočujúcich (EUD), Európskou úniou nepočujúcej mládeže (EUDY) a ďalšími organizáciami s cieľom zapojiť sa do lobovania okolo posunkového jazyka. „Prostredníctvom spolupráce môžeme urýchliť pokrok – napríklad lobovaním za prístupnosť médií alebo vytvorením videoštandardov pre obsah v posunkovom jazyku. EDMA môže pôsobiť ako odborné centrum, pretože úzko súvisíme s potrebami našich komunít nepočujúcich,“ vysvetľuje Mona Riis.

 

„Verím, že EDMA ponúka aj cennú platformu na čerpanie inšpirácie od iných organizácií. Môžeme sa učiť z ich stratégií. Nepočujúci lídri si môžu vymieňať skúsenosti s riadením a navzájom si slúžiť ako vzory,“ dodáva Benedikt J. Sequeira Gerardo. Spolupráca v rámci Európy však nie je bez problémov. Nie všetky krajiny majú prístup k rovnakým zdrojom. Najmä jediní členovia EDMA z južnej Európy sú spojení so zastrešujúcimi organizáciami nepočujúcich. Napríklad ISTv v Taliansku je spojená so školou pre nepočujúcich Istituto dei Sordi di Torino. Podľa zamestnanca Gianlucu Grioliho práve preto v súčasnosti nezažívajú veľké ekonomické problémy – keďže využívajú štrukturálne vládne dotácie. „Napriek tomu sa snažíme o väčšiu nezávislosť, čo sa ukazuje ako ťažké,“ konštatuje Grioli.

 

„V celej Európe pozorujem, že organizácie v severných krajinách sú vo všeobecnosti schopné rásť rýchlejšie a silnejšie ako tie na juhu, kde často pretrváva tradičnejší prístup,“ vysvetľuje Esther Viñas Oliveró z organizácie FESOCA (La Federació de Persones Sordes de Catalunya), ktorá poskytuje spravodajské služby v katalánskom posunkovom jazyku. „Dokonca aj v rámci EDMA som si všimla silnejšie zastúpenie zo severu. Dúfam, že sa to v budúcnosti zmení. Ale aj teraz počas našich diskusií cítim priepasť. Niekedy sa snažíme stotožniť s ich prístupom a zisťujeme, že v rozhovoroch zaostávame. Musíme sa spoločne snažiť nájsť strednú cestu.“

 

To je jeden z dôvodov, prečo sa Esther rozhodla kandidovať do rady EDMA – aby zabezpečila riadne zastúpenie južných krajín. „Okrem toho považujem za dôležité zastupovať nepočujúce ženy v mediálnom sektore na úrovni správnej rady,“ dodáva.

 

Nedostatok nepočujúcich spravodajských a mediálnych pracovníkov?

 

Gianluca Grioli ďalej poznamenáva, že jeho organizácia tiež čelí výzvam pri získavaní mladých ľudí. Mnohí z nich sa zdráhajú pracovať, pretože by tým ohrozili svoj invalidný dôchodok. „Takto funguje systém v Taliansku a stojí to v ceste získavaniu odborných skúseností. Nepočujúcim mladým ľuďom tiež chýba motivácia pokračovať v štúdiu médií,“ konštatuje Grioli. „Dúfam, že prostredníctvom EDMA budeme môcť spolupracovať na projektoch programu Erasmus+ s cieľom vytvoriť príležitosti na odbornú prípravu pre nepočujúcich mladých ľudí v oblasti médií a žurnalistiky – aby boli povzbudení k vstupu na trh práce. Potrebujú vzory, a to je niečo, čo sa zatiaľ nestalo.“

 

Naše rozhovory s generálnymi riaditeľmi a zamestnancami rôznych mediálnych organizácií, ktoré riadia nepočujúci, odhalili opakujúcu sa tému: mnohé z nich majú problém nájsť nepočujúcich zamestnancov s potrebným vzdelaním a zručnosťami – najmä vzhľadom na obmedzenú skupinu v rámci relatívne malej komunity nepočujúcich. Len veľmi málo nepočujúcich osôb má ukončené vysokoškolské vzdelanie v oblasti žurnalistiky alebo médií. „Nepočujúci novinári dnes čelia skutočným výzvam, keďže mnohí z nich nastupujú do tejto oblasti bez formálneho vzdelania a musia sa učiť predovšetkým prostredníctvom pracovných skúseností. Existuje tiež veľmi málo medzinárodných pracovných príležitostí. Nepočujúci často čelia prekážkam v prístupe k bežným žurnalistickým kurzom, a to napriek tomu, že majú silnú vášeň pre informovanie svojich komunít. Bohužiaľ, systém tejto vášni často bráni,“ hovorí Mette Bertelsenová, absolventka žurnalistiky, ktorá v súčasnosti pracuje v dánskom Døvefilme.

 

„Aj preto mnohí nepočujúci novinári uprednostňujú prácu v mediálnych organizáciách vedených nepočujúcimi – je to jednoducho prístupnejšie vďaka používaniu posunkového jazyka. Videl som, aké ťažké je pre nich nájsť si zamestnanie v mainstreamových médiách v Dánsku. Dúfam, že sa to začne meniť – najmä keď sa posilníme vďaka spolupráci na európskej úrovni.“

 

Na tomto prvom valnom zhromaždení EDMA bolo zvolené aj ustanovujúce predstavenstvo organizácie. Teraz sa pozornosť presúva na to, ako bude EDMA reagovať na výzvy a potreby mediálnych organizácií nepočujúcich v celej Európe. Ak EDMA uspeje, založenie tohto združenia môže znamenať nielen míľnik, ale aj začiatok udržateľnejšej budúcnosti žurnalistiky v posunkovom jazyku na celom kontinente.