Keď sa stretnete s nepočujúcou osobou a neovládate posunkový jazyk, ako zabezpečíte efektívnu komunikáciu? Zvyčajne sa využíva počujúci tlmočník posunkového jazyka, ktorý prekladá hovorený jazyk do posunkového jazyka a naopak. V mnohých situáciách by ste si objednali takéhoto tlmočníka na uľahčenie rozhovoru. Avšak v niektorých prípadoch je potrebné ďalšie komunikačné spojenie – DI (skratka z anglického Deaf Interpreter).  

To môže byť nevyhnutné, ak nepočujúca osoba pochádza z iného posunkového jazykového prostredia, napríklad ako utečenec alebo migrant; mala obmedzený prístup k formálnemu vzdelaniu a jazykovému rozvoju; alebo komunikuje vysoko vizuálnym, neštandardným či gestikulačným spôsobom, ktorý môže byť pre počujúcich tlmočníkov ťažko zrozumiteľný alebo presne interpretovateľný.  

Nepočujúci tlmočník (DI) je profesionál, ktorý je nepočujúci a pracuje na sprostredkovaní komunikácie medzi rôznymi posunkovými jazykmi, jazykovými nuansami alebo medzi posunkovým jazykom a vizuálnou formou komunikácie. 

Rastúca potreba nepočujúcich tlmočníkov

Dopyt po nepočujúcich tlmočníkoch (DI) vo verejných inštitúciách, ako sú nemocnice, súdy a sociálne služby, neustále rastie. Komunitní (nepočujúci) tlmočníci sa stali kľúčovým nástrojom na zabezpečenie rovnakého prístupu k informáciám a právam. DI sú potrební nielen v médiách a na verejných podujatiach, ako sú konferencie či valné zhromaždenia, ale aj v sociálnej a právnej oblasti, kde je presná komunikácia nevyhnutná.  

Napriek rastúcemu dopytu je však značný rozdiel medzi ponukou a potrebou, často kvôli finančným bariéram a nedostatku uznania tejto profesie. Podľa malého prieskumu, ktorý sme uskutočnili medzi 50 DI z približne 350 v celej Európe, až 62,2 % pracuje v komunitnom tlmočení, čo poukazuje na vysoký dopyt v tejto oblasti aj napriek finančným problémom.  

Z historického hľadiska DI existujú už mnoho rokov, ale toto povolanie získalo oficiálne uznanie až v posledných desaťročiach. Vládne agentúry dnes zamestnávajú DI v rôznych prostrediach. Napríklad nemecká federálna vláda využíva DI na tlmočenie kľúčových informácií, ako sú tlačové konferencie. Napriek tomu stále neexistuje formálne uznanie alebo právna požiadavka na zabezpečenie prítomnosti DI, čo mnohých nepočujúcich stavia do zraniteľnej pozície.  

Podľa NCIEC (National Consortium of Interpreter Education Centers) v USA majú DI jedinečné jazykové a kultúrne znalosti, vďaka ktorým je ich tlmočenie často presnejšie a prirodzenejšie pre nepočujúcich používateľov. Výskum ukazuje, že kombinácia nepočujúceho a počujúceho tlmočníka vedie k vyššej úrovni porozumenia a presnosti.  

Definícia a vývoj nepočujúcich tlmočníkov  

DI sa líšia od tradičného tlmočenia posunkového jazyka, pri ktorom počujúci tlmočník prekladá medzi hovoreným a posunkovým jazykom. DI často sprostredkúva tlmočenie medzi rôznymi posunkovými jazykmi alebo prispôsobuje posunkový jazyk špecifickej jazykovej úrovni používateľa. Keďže sú rodenými používateľmi posunkového jazyka, často lepšie rozumejú jeho jazykovým nuansám.  

Akimov Mikhail, ruský DI so sídlom v Taliansku, zaznamenal prudký nárast dopytu po nepočujúcich tlmočníkoch počas vojny na Ukrajine, najmä medzi novými utečencami:  

„Mnoho nepočujúcich Ukrajincov prišlo do Talianska. Mohol som pre nich tlmočiť, pretože ruský a ukrajinský posunkový jazyk sú takmer identické. Počujúci tlmočník ovládajúci iba taliansky posunkový jazyk by nebol schopný zabezpečiť efektívnu komunikáciu.“  

Podľa štúdie DI v Európe (2016), ktorý uverejnil DDL (Danske Døves Landsforbund), nepočujúci tlmočníci dlhé roky fungovali neformálne – nepočujúci si navzájom pomáhali s komunikáciou v školách, na pracoviskách a v sociálnych situáciách. Len nedávno sa táto práca vyvinula na uznávanú profesiu s oficiálnymi certifikátmi v niekoľkých krajinách.

Rozdiely v oblasti tlmočenia pre nepočujúcich v Európe

Štruktúra nepočujúceho tlmočenia sa v Európe výrazne líši. Podľa publikácie DI v Európe (2016), ktorú vydala DDL (dánska NAD), niektoré krajiny zaviedli formálne školiace programy, zatiaľ čo v iných sa práca DI stále považuje za neformálnu podpornú funkciu. To ovplyvňuje rozvoj a financovanie komunitného tlmočenia. V niektorých krajinách, ako napríklad v Nemecku a Spojenom kráľovstve, sú DI pomerne rozšírené, zatiaľ čo v iných stále chýba uznanie a financovanie. Švédsky DI Jonas Brännvall sa delí o svoje skúsenosti:

 „Osobne som sa stretol s nepočujúcim klientom, ktorý spočiatku odmietal moje tlmočenie. Môj počujúci kolega tlmočník ich povzbudil, aby mu dali šancu, pretože priama komunikácia nefungovala. Na konci úlohy nepočujúci klient povedal, že skúsenosť bola fantastická a oveľa lepšia, ako očakával.“

Zodpovednosť a výzvy

DI musia zabezpečiť plynulú komunikáciu, ktorá si vyžaduje nielen jazykovú presnosť, ale aj kultúrne a sociálne pochopenie. Často spolupracujú s počujúcimi tlmočníkmi, aby vytvorili čo najefektívnejší komunikačný most.  

Práca DI môže byť emocionálne náročná. Akimov Mikhail opisuje:  

„ Zo začiatku bolo náročné tlmočiť ukrajinským utečencom ako Rusov. Niektorí nepočujúci reagovali negatívne, ale po rozhovore sa upokojili. Pracujem vždy neutrálne a profesionálne, no niekedy si musím dať pauzu, aby som spracoval emócie pri tlmočení vojnových príbehov.“ Jonas Brännvall dodáva:

 „Môže byť ťažké, keď zdieľate rovnaké frustrácie ako nepočujúci klient, ale počujúci príjemca nemá rovnaké kultúrne znalosti o komunite nepočujúcich.“

Prečo sú nepočujúci tlmočníci nevyhnutní? 

Podľa publikácie DI v Európe (2016), ktorú vydala DDL (dánska NAD) analýza tlmočenia pre nepočujúcich v Európe poukazuje na výrazné rozdiely v počte DI na 1 000 nepočujúcich používateľov posunkového jazyka. Dánsko patrí medzi krajiny s najvyšším počtom 3 DI na 1 000 používateľov. Pre porovnanie, Švédsko a Fínsko majú 1,1, zatiaľ čo Nórsko 2. Najvyšší pomer má Slovinsko s 5,7 DI na 1 000 používateľov, za ktorým nasleduje Island (4).

 Ostatné krajiny sa na stupnici nachádzajú nižšie; Švajčiarsko má 1,5, Chorvátsko 1,7 a Česká republika a Grécko 1,0. Na konci rebríčka sú Portugalsko a Taliansko s 0,1 DI na 1 000 osôb a Rusko s 0,03 DI.  

Z hľadiska celkového počtu má Dánsko približne 15 DI v porovnaní so 45 vo Francúzsku, 30 v Nemecku a 20 v Spojenom kráľovstve. Krajiny ako Belgicko (Flámsko), Česká republika, Fínsko, Írsko, Poľsko a Portugalsko majú každá približne 10 DI. Zatiaľ čo Rakúsko, Estónsko, Taliansko, Lotyšsko, Holandsko, Nórsko, Rusko, Srbsko a Slovinsko majú len 1-5 DI, čo ilustruje veľké rozdiely v prístupe k DI v Európe.

 Od zberu týchto údajov uplynulo už takmer desať rokov a sú potrebné nové údaje. Napríklad v Nemecku sa počet DI zvýšil na 40. Tieto rozdiely však poukazujú na to, že DI majú v jednotlivých krajinách odlišnú štruktúru, čo má vplyv na prístup k tlmočníckym službám a začlenenie nepočujúcich osôb do spoločnosti. Používanie DI je kľúčové pre plnohodnotné začlenenie nepočujúcich do spoločnosti. Mnoho nepočujúcich z rôznych jazykových prostredí naráža na prekážky v prístupe k zdravotnej starostlivosti a právnemu systému, ak nemajú tlmočníka, ktorý rozumie ich jazykovým a kultúrnym potrebám.  Správa efsli (Európske fórum tlmočníkov posunkového jazyka) z roku 2024 poukazuje na pretrvávajúci dopyt po väčšom počte DI v komunitnom prostredí, najmä v krajinách s veľkým počtom nepočujúcich migrantov a utečencov. Prekážkou pre mnohých nepočujúcich, ktorí hľadajú prístup k tlmočeniu pre nepočujúcich, zostávajú aj finančné obmedzenia. Keďže najímanie počujúcich tlmočníkov už predstavuje náklady, často existuje odpor voči vyčleneniu ďalších zdrojov pre DI, aj keď sú nevyhnutní na presnú komunikáciu.

 Jonas Brännvall opisuje tento problém:

 „Vo Švédsku je viac DI, ako je dopyt, čo je pravdepodobne spôsobené nedostatočnou informovanosťou úradov. Mnohí vyškolení inšpektori musia prijať iné zamestnanie, pretože nie je dostatok úloh na udržanie stabilného príjmu.“

 Akimov, Mikhail, dodáva:

 „V Taliansku má komunita nepočujúcich tendenciu dôverovať viac počujúcim osobám ako DI. Je tu veľká potreba informovanosti o tom, prečo sú DI potrební.“

 Carolyn Denmarková, britská DI, poznamenáva: „Nepočujúca osoba je v súčasnosti v zahraničí:

 „Ešte pred štyrmi až piatimi rokmi panoval voči DI odmietavý postoj, ale to sa mení. Mnohí nepočujúci si teraz uvedomujú, aké jednoduchšie je porozumieť DI v porovnaní s počujúcim tlmočníkom.“

Cesta vpred: Posilnenie postavenia nepočujúcich tlmočníkov 

Napriek rastúcemu uznaniu DI zostáva vo výskume jeho účinnosti a špecifickej dynamiky tlmočníckeho procesu značná medzera. Stále existuje len obmedzené pochopenie kognitívnych, jazykových a kultúrnych faktorov, ktoré odlišujú DI od ich počujúcich kolegov. Na preskúmanie týchto aspektov je potrebný ďalší výskum, ktorý by poskytol pevnejší základ pre túto profesiu.

 Jonas Brännvall zdôrazňuje túto potrebu ďalšieho výskumu, keď uvádza:

 „Stále ešte veľa vecí, ktorým úplne nerozumieme, sa týka presných rozdielov medzi počujúcim tlmočníkom a DI. Čo presne sa deje v procese tlmočenia? Na preskúmanie týchto otázok je potrebný ďalší výskum.“

Na zabezpečenie silnejšej budúcnosti komunitného tlmočenia je potrebná kombinácia zvýšeného povedomia, politického záväzku a štrukturálneho uznania dôležitej úlohy DI. Viac krajín by malo zaviesť jasné usmernenia pre využívanie DI vo verejných inštitúciách, ako je to vidieť v írskom sektore zdravotnej starostlivosti, kde sú pre určité úlohy povinní tlmočníci pre nepočujúcich aj počujúcich.

Iba lepšia informovanosť a zmeny v politike môžu zabezpečiť stabilnú pracovnú silu DI, čo v konečnom dôsledku zabezpečí lepší prístup a začlenenie pre komunitu nepočujúcich.

 

Olivia Røntved Egeberg, Teckenbro

Kenny Åkesson, Teckenbro

Benedikt Sequeira Gerardo, manua

Jozef Vahovský, Deafstudio