Zdá sa, že nepočujúci sa zúčastňujú na politike v parlamentoch takmer všetkých európskych krajín – ale kde presne? Čo vyniká? Čo by mohlo byť dôvodom? Pre tento článok sme vykonali rozsiahly prieskum a narazili sme na pozoruhodných zistení. Začnime však v Sovietskom zväze, kde sa vyskytli dva nezvyčajné prípady, ktoré úplne nezapadali do nášho výskumu, no použijeme ich ako úvod.

Obaja muži stratili sluch až neskôr, teda neboli kultúrne nepočujúci a pravdepodobne nepoužívali ani posunkový jazyk – no aj tak sú zaujímaví.

Len Nestor Lakoba, hlava abcházskeho štátu, bol nepočujúci už počas svojho pôsobenia v úrade a Josif Stalin ho údajne žartom nazýval „hluchý“. Andrej Andrejevič Andrejev sa zapojil do Stalinovho obdobia teroru v 30. rokoch, známeho ako „Veľký teror“, a ohluchol až veľmi neskoro – svoju hluchotu uvádzal ako dôvod na odchod z politickej činnosti. Údajne bol jediným funkcionárom Stalinovho režimu, ktorý opustil úrad živý. Prirodzene, nebola tu zmienka o posunkovom jazyku. 

Potom sa v druhej polovici 20. storočia presadili ako politici len dvaja nepočujúci muži. Jeden z nich stratil sluch až vo veku 45 rokov, no aj tak sa zasadzoval za práva osôb so zdravotným postihnutím a proti domácemu násiliu- bol to Jack Ashley, barón Ashley zo Stoke vo Veľkej Británii. Gary Malkowski, ktorý bol prvým nepočujúcim politikom v Kanade, bol tiež vôbec prvým, kto vystúpil v parlamente v posunkovom jazyku. Vo funkcii bol od roku 1990 do roku 1995. 

V roku 1999 sa Wilma Newhoudt-Druchen stala prvou nepočujúcou poslankyňou v Južnej Afrike a zostala aktívná až do roku 2024. Bola prvou nepočujúcou ženou zvolenou do parlamentu. Študovala na Gallaudetovej univerzite a bola členkou správnej rady WFD. Jej stranou bol protirasistický Africký národný kongres (ANC), ktorého členom bol aj Nelson Mandela.

Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa aj v politike objavovali predovšetkým ženy: Sigurlín Margrét bola v roku 2003 prvou európskou nepočujúcou političkou v parlamente, hoci len na krátky čas. Aj potom v politike nepočujúcich výrazne dominovali Európania: Helga Stevens bola v roku 2004 zvolená do belgického parlamentu a o desať rokov neskôr do Európskeho parlamentu, kde sa dokonca stala podpredsedníčkou skupiny Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR) a tiež predsedníčkou skupiny zdravotne postihnutých v Európskom parlamente. ECR ju dokonca navrhla na predsedníčku Európskeho parlamentu, no neúspešne.

Kým v 20. storočí bolo v parlamentoch veľmi málo nepočujúcich, situácia sa začala výrazne meniť. V Grécku sa v roku 2007 dostala do parlamentu Dimitra Arapoglouová z pravicovej strany Ľudové ortodoxné zhromaždenie, zostala tam dva roky a potom opäť odišla. V Rakúsku, na opačnej strane ľavicového konzervatívneho spektra Strany zelených, sa Helene Jarmer stala vzornou političkou, ktorá bola zároveň predsedníčkou Rakúskeho zväzu nepočujúcich. V Maďarsku sa naopak k moci dostali dvaja politici z pravicovejšej strany Fidesz, kam patrí aj (počujúci) Viktor Orbán. Adam Kosa sa zapísal do histórie ako prvý nepočujúci politik v Európskom parlamente, zatiaľ čo jeho stranícky kolega Gergely Tapolczal podporil homofóbnu legislatívu a po protestoch LGBTIQ komunity v komunite nepočujúcich odstúpil z predstavenstva Európskej únie nepočujúcich.

Ani hluchí politici nie sú imúnni voči škandálom, pričom najznámejšími sú muži. Chris Haulmark v roku 2018 pôsobil na regionálnej úrovni v americkom štáte Kansas a chce sa stať členom tamojšieho štátneho parlamentu. Keď proti nemu tri nepočujúce ženy vzniesli obvinenia z domáceho násilia, Demokratická strana stiahla podporu. Z jeho pozície nič nevyplýva. Mimochodom, v USA po roku 2000 neboli na federálnej úrovni žiadni nepočujúci politici, podobne ako v iných krajinách kontinentu. Podobná situácia je aj v Ázii a Afrike – s výnimkou Južnej Afriky. Zdá sa, že na európskom kontinente dochádza ku koncentrácii.

Prečo je v Európe toľko politicky aktívnych nepočujúcich? Otázka: Čo im bráni zúčastňovať sa na politike inde? To by bola zaujímavá výskumná otázka, ale je zrejmé, že je tu zrejme veľká nerovnováha. Možno silné zákony o prístupnosti v USA umožňujú väčšiu sebarealizáciu mimo politiky? Obzvlášť jasne sa tu ukazuje, ako málo sa vie o regionálnych a národných rozdieloch. 

Aj keď v mnohých prípadoch sa v správach takmer v každej krajine objavujú tlmočníci v posunkovom jazyku, otázka znie, ako prebieha politické vzdelávanie vo všeobecnosti, či akusticky písomne alebo aj v posunkovom jazyku? Posunky možno nájsť v regionálnych parlamentoch. Existujú napríklad správy z Japonska, kde sa používa písomné tlmočenie. Ďalšou prekážkou je, že média, ktorá informujú o problémoch nepočujúcich, nikdy nedokáže kategorizovať, či je osoba kultúrne alebo len zdravotne nepočujúca. Keď sa dve ženy dostali do miestneho parlamentu v Japonsku, bol použitý softvér na rozpoznávanie reči, čo môže znamenať dve veci: Buď sú len zdravotne nepočujúce, alebo bola ich raná jazyková podpora taká dobrá, že vyrastali dokonale dvojjazyčne. 

Pre porovnanie, v inej profesionálnej oblasti, kde tiež veľa závisí od komunikácie, je oveľa viac ľudí zo Severnej Ameriky: vo filme a televízii sú takmer všetci nepočujúci z USA. USA sú bezpochyby významnou filmovou krajinou vďaka Hollywoodu, a tento rozdiel je fascinujúci. Je možné, že posunkový jazyk je v USA kultúrne viac oceňovaný, zatiaľ čo v Európe má silnejší politický rozmer?

Aj keď v politike sa o tom, kto dostane prácu, rozhoduje demokraticky, vzťahy sú tu dôležité rovnako ako vo filme. V oboch prípadoch sú prekážkou finančné prekážky: Napríklad vstupné pozície v miestnej politike sú často neplatené, rovnako ako dobrovoľnícka práca v strane. Keď sa Martin Vahemäe-Zierold prebojoval do miestneho parlamentu v Berlíne, narazil na problém, že tlmočenie nebolo financované. Podobne si Julia Probst musela vyjasniť prevzatie nákladov na svoju funkciu poslankyne mestského zastupiteľstva v Bavorsku. V Nemecku sú tlmočnícke služby často stále spojené so zárobkovou činnosťou a sú veľmi komplikovane regulované, prinajmenšom v oblasti zamestnania a dobrovoľníckej činnosti. 

Prekvapivý vstup Heike Heubach do Bundestagu ako nástupníčky ukázal, že veci sa dajú robiť aj inak. Počas volebnej kampane sa stále spoliehala na kreatívne nápady a cestovala s iPadom s pripraveným videom, aby získala hlasy. Keď sa krátko pred novými voľbami dostala do Bundestagu vďaka odstúpeniu straníckeho kolegu, tlmočníci jej boli okamžite pridelení – pravdepodobne aj preto, že Bundestag má vlastnú jazykovú službu a komisár pre zdravotne postihnutých nedávno zamestnal tlmočníka posunkového jazyka. V bežnom pracovnom živote by si musela tlmočníkov zabezpečiť sama a tiež by musela najprv podať žiadosť. Schvaľovacie konanie trvá šesť mesiacov v závislosti od spolkovej krajiny. O to viac ju prekvapilo, keď ju Bundestag kontaktoval s otázkou, aké opatrenia si želá. 

Keďže už bola členkou Bundestagu, mohla tlmočníkov využívať aj počas novej volebnej kampane. Tak by to malo fungovať počas celej straníckej hierarchie – no nefunguje. Takže to isté platí aj tu: najprv sa osvedčte – alebo majte šťastie – a dostanete tlmočníkov.

Autor: Wille Felix Zante (manua)